Jurajko, Fasinko bol súčasťou môjho života. Ako hudobníka, i ako kamaráta pohybujúcom sa na rovnakej vlnovej dĺžke. Poznali sme sa dlho, pamätám si ešte jeho diplomový koncert. Bol vo vtedajšom Pionierskom paláci, hral krásne. Neskôr sme si viackrát spolu zahrali, či už v Cellomanii, v duetových koncertoch, i Cappelle Istropolitane.

Spomínam si na jeden „kapelový“, v Luxemburgu, bývali sme spolu na izbe. To malo tiež svoje čaro. Poobede sme išli do mesta. Objavili sme CD-čkový obchod, vliezli do neho. Po pol-tri štvrte hodine ma to prestalo baviť. Ešte som sa trochu pomotal v meste a išiel späť na hotel. Večer som išiel zase okolo toho obchodu, Ďuri tam ešte stále bol. Po šiestich hodinách. Platne, CD-čka, to bolo jeho. Mal ich tisíce. Boli jeho vášňou. Aj knihy.

Legendárne hlášky, ako –„OFOŤ MA“, či, keď si obdivoval jeho nové CD s tajným prianím, aby ti ho požičal, on figliarsky, ale zároveň odmerane dodal: NEDÁM! Jasné, že dal!

Juraj, ďakujem ti za krásne chvíle, keď sme spolu hrali, alebo sa stretli len tak na ulici – veď sme boli skoro susedia, delilo nás nie viac, ako tristo metrov. Jeho recenzie nemali chybu, bolo v nich toľko šarmu, i vedomostí. Keď ťa pochválil, vážil si si to!

Pozdravujem ťa do nebíčka, verím že tam máš plno skvelej hudby, ktorú si tak zbožňoval. Mal som ťa rád, a myslím, že aj ty mňa.

Dovidenia, Eugen